(Tento príspevok je venovaný všetkým tretiakom, ktorí tvrdili, že pán profesor Švanda dáva prvákom len Céčka… nedáva: A/93 ; )

Náruživosť (Passion of Anna, En Passion, Ingmar Bergman, 1969)Moja analýza Bergmanovho filmu Náruživosť (En Passion, 1969) na hodinu “Typologie filmové tvorby” pána profesora Švandy. Zaoberám sa v nej najmä použitím pre Bergmana netypických formálnych aj obsahových prvkov v kontexte jeho tvorby. Pôvodné zadanie boli 3 normostránky a keďže som to rozpísal na 11, bál som sa, či to je ešte prijateľné a niektorými témami som sa nezaoberal do tej miery, do akej by si to zaslúžili (a niektorými vôbec). Náruživosť je napríklad krásnym príkladom postmoderného filmu, bohužiaľ témy postmoderny sa dotýkam len v závere – v eseji chýba najmä poriadna analýza vzťahu medzi syžetom a fabulou snímku. Preto niektorá moja argumentácia pôsobí nedostatočným dojmom, za čo sa chcem ospravedlniť.

Rád by som upozornil, že sa jedná o analýzu a nie o kritiku, takže v práci je prezradená pointa snímku a tiež sú obsiahnuté niektoré moje subjektívne interpretácie.

Kompletný text je na stiahnutie tu (v .pdf): Marek Urban – Náruživosť (analýza)

Úryvky:

Všade okolo sú lesy. Na strechu lezie blonďavý vysoký muž s plechovým vedrom plným malty. Neosobný hlas rozprávača nás informuje, že strecha zateká. Muž kladie na strechu šindle, v čom sa ozve znepokojené zvonenie zvoncov stáda oviec, ktoré máme možnosť vzápätí vidieť na vlastné oči. Ovce behajú splašené, ale až keď nám kamera ukáže Slnko, zvláštne roztrojené, ako samo od seba zmizne, chápeme. Lepšie povedané, nechápeme. A tak začína Náruživosť, tridsiaty siedmy film režiséra a scenáristu Ingmara Bergmana. (…)

(…) Bergman ako divadelný režisér a scenárista neposúva dej filmovo, všetko sa odohráva cez repliky postáv. Vzniká tak efekt „hovoriacich hláv“, kde postavy sami nič nekonajú, len stoja a rozprávajú. Avšak nie je to ani tak celkom divadlo, omnoho viac mi celý film pripomínal rozhlasovú hru (paradoxne viac ako Siedma pečať (Det Sjunde inseglet, 1957), ktorá z rozhlasovej hry vznikla). Minimálne dva momenty na to celkom jasne odkazujú – opis autohavárie z úst Anny a opis horiaceho koňa. Každý, kto počúva rozhlasové hry vie, že realizácia, ktorú nám môže ponúknuť film sa nikdy nevyrovná tomu, čo si dokážeme predstaviť v našej fantázii. (…)

(…) Pekná farebná kompozícia záberu je pri scéne v posteli, keď je Andreas oblečený v tmavom pyžame, Anna v svetlom, medzi nimi šachovnica ako jednotiaci element, Andreas hrá s čiernymi figúrkami a Anna s bielymi. Obaja ležia uhlopriečne a vypĺňajú celý záber, ktorý je takto uhlopriečne rozdelený na tmavú a svetlú časť. Bergman však záber neakcentuje zvýšením kontrastu (aby dosiahol silného efektu, ktorý tak veľmi často vytvára napríklad Antonioni v Noci (La Notte, 1961)). Všetko zostáva ponuré (ani farba pyžám nie je jasne čierna a biela), bezvýrazné a bez dominanty. (…)

(…) Oheň dostáva vo filme menej priestoru, no jeho zásadnú ničiacu energiu necháva Bergman prepuknúť pri finálnej scéne spálenia farmy. Veľký oheň sa vyskytuje aj v scéne, keď k Andreasovi prichádza Eva. Hoci ten oheň nemá absolútne žiaden logický zmysel – Andreas páli na záhrade veľké množstvo dreva, pričom je všade zima a vlhko a mohol by ho rozumnejšie využiť na kúrenie – funguje ako indikátor nebezpečenstva, ktoré so sebou Eva prináša. (…)

(…) Vyruší ich až narazenie vtáka do okna, následne vyjdú a zisťujú, že vták pred sebou má už len trápenie a tak sa ho Andreas rozhodne zabiť. Urobí tak pomerne násilným spôsobom, keď ho zabije kameňom. Samotné zabitie nevidíme, pretože v momente, keď k nemu má prísť, kamera prechádza na Andreasovu tvár. Scéna vrcholí tým, ako si Andreas zmyje z rúk krv a Anna mu podá utierku. Scéna pôsobí veľmi intenzívne a až keď si spojíme televízne zabíjanie so zabitím vtáka, pochopíme, akú krutú metaforu pre nás Bergman pripravil. Totiž zábery z vojny sledujeme so záujmom (a v horšom prípade – bez – záujmu) v priamom prenose, ale pri vraždení „nepodstatného“ vtáka musíme odvracať zrak a napriek tomu v nás vyvoláva silné emócie.(…)

(…) Najzaujímavejšie na mňa však z celého filmu pôsobila práve záverečná pointa, v ktorej celý film získava nový zmysel – je zakončená paralela medzi príbehom „manžela Andreasa“ a „súčasného Andreasa“ – a pohľad diváka na hlavnú ženskú hrdinku musí byť radikálne prehodnotený. Týmto posledným silným „výbojom“ sa Náruživosť, na rozdiel od iných Bergmanových filmov, vryje do pamäti a nabáda k opakovanému pozretiu.

Ak mám byť však úprimný, hlavnou motiváciou, prečo som si Náruživosť pozrel niekoľkokrát ja, boli krásne a magické modré oči Liv Ullman.

Kompletný text je na stiahnutie tu (v .pdf): Marek Urban – Náruživosť (analýza)