Povídka z blogu Miroslava Vlčka

“Už je sedem. Keby tento debilný vlak nemeškal, tak by sme už boli dávno v Bratislave,“ povedal muž v stredných rokoch, ktorý sedel pri okne kupé v tmavom saku.
„No, to je síce pravda, ale keby tento debilný vlak nemeškal, tak by sme sa asi nikdy nedali do reči,“ odvetila pani, rovnako stará ako už zmienený pán a prehrabala sa vo svojich gaštanových odfarbených vlasoch.
„Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo, bagety a iné dobroty v tomto čase-nečase z nášho reštauračného vozňa rovno do vášho kupé,“ kričal z chodbičky mladík, ktorý tlačil reštauračný vozík okolo kupé, kde sedel pán v stredných rokoch, žena o čosi mladšia a mladík, ktorého sa rozprávač, teda ja, ešte neunúval predstaviť.
„Ja chcem len, aby sme boli už na mieste,“ zahlásila žena v kupé a vyzula si pri tom svoje červené topánky, ktoré dokonalo ladili s jej šatami.
„Ja by som si dal kávu,“ odvetil muž a vytiahol koženú peňaženku.
„Skibip, tuby, šap cap tabab,“ spieval si mladík popod fúzy, ktoré si chcel dnes večer oholiť a ignoroval nákupno-cestovnú konverzáciu.
„Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo, bagety a iné dobroty v tomto čase-nečase z nášho reštauračného vozňa rovno do vášho kupé,“ zahlásil mladík s vozíkom po tom, ako otvoril dvere v kupé, ktoré vás, drahý čitatelia, či v prípade akejkoľvek audiovizuálnej adaptácie, konzumenti audiovizuálnej adaptácie núti autor len čisto z jeho egoistických pohnútok sledovať. Prečo asi? Prečo chce, aby ste sa pozerali do poloprázdneho kupé, kde sú len traja ľudia, pričom kapacita je osem ľudí? Toľké mrhanie priestorom. Pokojne tam mohol napísať aj ľudí osem alebo možno len sedem. Nie. On vás namiesto toho núti predstavovať si alebo možno počúvať, či prípadne sledovať ako traja ľudia, ktorých takmer nijako socioekonomicky nezakotvil sedia v meškajúcom vlaku, ktorý je špinavý, ako väčšina vlakov vo svete.

„Ja by som si dal kávu,“ odvetil muž, a vytiahol koženú peňaženku pričom sa natiahol cez kupé k mladíkovi s nákupným vozíkom. Ten mu do plastového kelímka nalial kávu, ktorá voňala rovnako hnusne ako vyzerala a zinkasoval od neho sedemdesiat centov so slovami: „Sedemdesiat centov eurových, vaše lordstvo, cestujúce v druhej triede.“
„Ďakujem,“ odvetil pán v stredných rokoch, ktorý si odložil peňaženku, nie však do vrecka, odkiaľ ju vytiahol ale do aktovky, ktorú mal na hliníkovom držiaku nad svojou hlavou. Samozrejme, predtým si položil kávu pod okno na malý špinavý stolček, ale to si snáď každý, kto už niekedy cestoval vlakom, predstavil hneď po tom, čo muž zaplatil oných sedemdesiat centov eurových.
„Neviete nám prosím povedať, prečo vlastne už štyri hodiny stojíme neďaleko cigánskej osady?“ opýtala sa mladíka s vozíkom pani, ktorá sa pohrávala s korálkami, ktoré jej viseli na jej mierne zvráskavenom hrudníku.
„Vo Vidrníku zamrzlo vedenie… Opakujem, vo Vydrníku zamrzlo vedenie, preto meškáme,“ začal kričať mladík s občerstvením, aby sa uistil, že túto otázku mu už nikto vo vlaku nepoloží.
„Cip tibibibip, zamzip vididip,“ zasketoval mladík, ktorého ešte stále rozprávač nijako nepredstavil.

Muž s vozíkom odišiel. V kupé ostalo ticho. Nebolo počuť vlak, čo je logické, keďže stál pred stanicou Letanovce. Nebolo počuť muža, ako pije svoju kávu, pretože bola ešte príliš teplá na to, aby sa dala piť. Nebolo počuť ani hudbu zo slúchadiel na mladíkových ušiach. Možno preto, že jeho uši boli príliš veľké a absorbovali všetok zvuk, možno preto, že ju mal príliš potichu na to, aby ju bolo počuť a možno to bola kombinácia oboch faktorov. Ak by sa človek pozorne započúval, mohol by počuť aj svoje myšlienky. Ak by tam bol. Na čo mysleli naši cestujúci bolo počuť rozhodne.
„Mal som si dať radšej pivo, tá káva bude hnusná,“ pomyslel si muž.
„Tí dzapap, tí tam tapap,“ pospevoval si v duchu mladík.
„Po akej dlhej dobe státia v stanici prestáva byť neslušné použiť WC stojaceho vlaku?“ pýtala sa sama seba pani, ktorá nedávno dopila svoju cestovnú vodu.

Vlak sa zrazu pohol. Myšlienky cestujúcich stíchli, káva na stolčeku pod oknom sa rozliala. K vlaku práve pripojili dieselovú lokomotívu, ktorá by nemala mať problém prejsť úsekom so zamrznutým vedením. Muž, ktorý by sa bol oblial kávou, keby ju držal v ruke zanadával, lebo káva sa rozliala na zem. Žena sa zaradovala a rozbehla sa k toalete. Mladík zasketoval.
Asi po pätnástich minútach, keď už žena bola dávno späť v kupé a cestujúci začali aj zaspávať vlak zastavil.
„Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo, bagety a iné dobroty v tomto čase-nečase z nášho reštauračného vozňa rovno do vášho kupé,“ bolo počuť z chodby od dverí vedľajšieho kupé.
„Možno nám povie, čo sa zasa deje,“ poznamenala pani, ktorá práve odkladala do kabelky rúž, s ktorým sa maľovala pery. A tak sa aj stalo. Len čo začal muž oproti špekulovať o tom, či im zhorela lokomotíva, či nie, či sú úplne neschopní alebo len tak trochu, zakričal mladík s vozíkom na celý vagón.
„Indiáni v Spišskej vytrhali koľajnice. Celé dva kilometre. Kovboji ich naháňajú, no nie a nie ich chytiť, bo sú strašne rýchli. Už sú takmer v Utahu.“

„Dup tip tibip z ididip,“ doplnil ho v rovnakom tempe mladík.
„Ale prosím vás, aspoň v takýto zásadný moment buďte ticho,“ ohradila sa na mladíka pani, ktorá sa práve domaľovala riasy. „Takáto dráma… Čo keď ich kovboji nikdy nechytia? Čo potom budú robiť naše súdy slovenské? Nebudú mať žiadnu prácu.“
„Tak je, pravdu má a dobre hovorí pani Soňa,“ pridal sa k moralizačným rečiam pán, ktorý práve doutieral zo zeme kávu. Mladík ich ale ignoroval. Predstavoval si, ako teraz posielajú v Vydrníka ďalšiu lokomotívu, aby ich potiahla späť k najbližšej výhybke, aby mohli po opačnej koľaji pokračovať v ceste.
„Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo, bagety a iné dobroty v tomto čase-nečase z nášho reštauračného vozňa rovno do vášho kupé… Ále, niekto tu rozlial kávu, cítim ju až na chodbičku,“ povedal mladík s vozíkom, tentokrát už o čosi prázdnejším. „Chcete náhradnú?“ opýtal sa.
„Len to prosím nie,“ odvetil muž.
„Čo teraz s nami bude?“ opýtala sa pani Soňa.
„No, potiahne nás lokomotíva z Vydrníka na najbližšiu výhybku a budeme pokračovať po opačnej koľaji až na miesto, kde už sú koľaje v oboch smeroch,“ odpovedal mladík. „Skutočne nechcete ďalšiu kávu?“
„Len to prosím nie,“ odvetil muž a tentokrát sa k nemu pridala i pani Soňa.
„Dip ty tidýp tip,“ doplnil mladík.

Do kupé vošli redaktori televízie s otázkou, kto povie niečo zaujímavé. Mladík chcel zasketovať, no potom sa zastavil. Pani Soňa sa posťažovala, že ani nevie kde poriadne vlak stojí. Ak stojí niekde v Gánovciach, tak sa tu ani neoplatí volať taxík. Taxikári tu nechodia, lebo sa boja, že ich miestni indiáni rozoberú ako koľajnice.
Vlak sa pohýna. Kameraman vyskakuje z pohýnajúceho sa vlaku. „Sto hromov im do matere! Keď som nastupoval do telky, nemyslel som si, že to bude ako v Iraku,“ zahromžil kameraman, ktorému sa podarilo vyskočiť ako prvému. Redaktor ostal vo vlaku, nepatril k športovým typom. Šatka na jeho krku mu viala, on sa len držal úchytky pri dverách, od ktorých vzápätí odišiel.

Z niektorých kupé sa ozýva hlučná debata. Mnohí cestujúci si krátia čas alkoholom, a teraz debatujú ostošesť. Cestujúci, ktorých osud ste boli vy prinútení sledovať sedia ticho. Akurát sa usporiadanie trocha zmenilo. Pani Soňa si prisadla k mužovi, ktorý sedel oproti a začala ho familiárne volať Janko. Z vedľajšieho kupé je počuť artikulovaný preslov jedného z cestujúcich. Soňa aj Janko spozorneli, mladík ho zjavne nepočuje.

„Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo, bagety a iné dobroty v tomto čase-nečase z nášho reštauračného vozňa rovno do vášho kupé,“ kričí od dverí do vagóna mladík s vozíkom. Medzičasom si zašpinil železničiarsku uniformu kečupom, asi servírovali párky. Otvára dvere do kupé spúšťa svoje: „Reštauračný vozík prichádza. Káva, čaj, pivo…“
„Dve pivá a dva rumy,“ skáče mu do reči pán, ktorý už drží svoju spolucestujúcu za ruku.
„Olalá, tu sa rodí láska… a láska ide najlepšie cez alkohol,“ poznamenáva netaktne mladík s vozíkom.
„Nie. Nám je len zima,“ odvetia spoločne Soňa i Janko.
„Dobre dobre, už som ticho,“ bráni sa mladík, mimochodom: „už sme za pred Žilinou, máme normálnu mašinu a o štyri hodiny budeme v Bratislave. Nakoniec budeme mať len štvorhodinové meškanie… už sme…“
„Skúste pokračovať a oblejem vás tou vašou smradľavou kávou…“ prísne zahlásil muž, mladík stíchol, zatvoril dvere do kupé a odišiel.
„Už je osem, už sme mohli byť dávno doma,“ povedal ticho Soni do ucha muž.
„No, ale tak aspoň ešte môžeme byť spolu,“ odpovedala Soňa pateticky.
„…už sme za pred Žilinou, máme normálnu mašinu a o štyri hodiny budeme v Bratislave. Nakoniec budeme mať len štvorhodinové meškanie…“ ozýva sa z chodby krik mladíka.
„Tu-dip, tu-lip, tim-tam, tim-pan, net-net, kla-net, kla-ri-net,“ akoby sa prebral zo spánku mladík, ktorý celý čas sedel v kupé, a na ktorého možno aj menej pozorný čitateľ alebo konzument audiovizuálnej adaptácie zabudol.
„Žilina, stanica Žilina. Nijaká iná, len moja rodná veľká dedina, stanica Žilina,“ kričí mladík s vozíkom keď sa vlak pomaly zastavuje.
„Čože, Žilina? Už? Veď ja som mala vystúpiť už vo Vrútkach!“ vykríkla Soňa, schvatla svoju kabelku a vybehla z kupé.
„Soňa, počkaj, ani sme sa nerozlúčili,“ zakričal za ňou Janko.
„Adi-mádi, z čalamády. Dio-mio, nové rádio. Os-nos, stierací lós,“ zakričal za Soňou mladík, ktorého sa rozprávač ani doteraz neunúval predstavaiť a následne sa posadil.

Vlak pokračoval ďalej do Bratislavy, so štvorhodinovým meškaním.