Snívalo sa mi , že som sedela v metre. Vlak odrazu zastal a všetci ľudia začali chaoticky otvárať dvere na vlaku a vybiehať von. Otočila som sa a pozrela, čo sa deje. Videla som skupinu Rómov stojacu na koľajniciach s lopatami v rukách. Blokáda. Ľudia utekali. Nevedela som, čo mám robiť. Ostala som vo vlaku. Vlak sa pohol opačným smerom. Na nasledujúcej zastávke som vystúpila. Všade vládla panika. Ani som o tom nevedela a bola som súčasťou skupiny proti ktorej bol namierený pogrom. Vo svojej naivite som si , v duchu, hovorila, že keď sú tam ľudia, tak som v bezpečí…

To isté si možno vravia niektorí Rómovia (možno len fabulujem), keď vidia prípadne zažívajú tie nezmyselné pochody v mojej druhej domovine. A kde sú tí ľudia? V bezpečí svojich skrýš…

Bruselské pyré

Viem, že si asi trúfam. Po prvom dni nazvať niečo ako resumé. Resumé prvého dňa. Takto by to mohlo byť, ale nebude. Pyré je možno lepší titulok…

Neviem, či ma výročie okupácie ovplyvnilo natoľko, aby som skreslene vnímala svoje dni. Vo štvrok 22.augusta o 1:30 v noci som sa na zvonenie budíka prebrala zo spánku. Umyla som sa a prichystala. Tajne som dúfala, že nebudem mať nadváhu, že všetko prebehne hladko. O 2:00 sme vyrazili smer Budapešť. Okolo 4:00 sme tam už boli. Postavila som sa do dlhej frontičky. Hromadný exodus. Londýn, Miláno, Štokholm, Brusel (dokonca dva krát), Catania. Nadváhu som nemala.

Duty free zóna. Luxusné výrobky na mojej tvári, aby som aspoň čiastočne prekryla únavu a pôsobila sviežo. Toto sa mi ostatne podarilo na celý deň. A potom let, autobus, metro, autobus. Vystúpila som pri nemocnici. Už z diaľky som videla budovu intráku, v ktorom budem pobývať krátky čas kým nájdem niečo iné. Prvé dojmy z tejto budovy sú horšie, než som si predstavovala. Keďže sú prázdniny, tak sprchy a záchody v našej časti chodby sú zatvorené, používať však môžem tie na opačnej strane. Prišla som na to, že som si akosi zabudla pribaliť aspoň príbor alebo niečo kuchynského charakteru. A tak teraz nemám z čoho jesť ani piť. Viem, že keď sa presťahujem, tak tam bude všetko. Vidím to teraz na fotkách. Plne vybavené bytíky, o ktorých snívam. Začínam sa obávať toho, že nenájdem nič viac a viac… Vždy je tam nejaký zádrhel. V hlave mi stále rotuje predstava, že som emigrovala a teraz sa musím popasovať s nástrahami kapitalizmu. Intrák na mňa pôsobí ako ubytovňa pre tých, čo hľadajú lepší život v cudzine. Radosť mi akurát urobil “small talk” s ujom upratovačom vo francúzštine.

S bolesťou hlavy vyrážam do mesta, nech sa trochu dám dokopy a dám tomuto mestu šancu. Hlavne som však potrebovala vyriešiť problém s pripojením. Chcela som si vybaviť šalinkartu, na ktorú potrebujem fotku. Automat v metre však nefunguje. Takže bohužel. Niekedy inokedy. Skúsim to zrejme dnes. V podstate neviem čo skôr, či čučať do compu a vypisovať všetkým na všetky ponuky alebo sa vytratiť do mesta a snažiť sa nájsť nejaké prepojenie s týmto mestom…

Kufor som si ešte nevybalila. Nemá zmysel sa zabývať, keď odtiaľto čoskoro zmiznem. No, na druhej strane je to asi praktickejšie. Takto mi kufor zavadzia v strede izby. Zútulňujem si to tu bordelom a cítím sa osamelo

Jean Claude Van Damme je tiež Belgičan!

Ak by to niekoho zaujímalo, tak sa mám už lepšie. Prvé dojmy sú zažehnané. Neznamená to však, že by som na tomto intráku chcela ostať i naďalej, že áno…

Denne sa učím holandčinu, hovorím po anglicky a snažím sa vymotať z francúzštiny. Mentálne unavená, niekedy asi aj zaostalá. Zrejme však pôsobím ako domáca, keď sa ma ľudia pýtajú na cestu prípadne na ceny v obchode. Jednému mužovi som dokonca bola schopná poradiť a na dôvažok (zvláštne to slovo) aj dobre.

Snažím sa mať prehľad o tom, čo sa deje doma. V oboch mojich krajinách. Vlastne v troch.

Bavím sa na veľa veciach. Na názvoch barov. Zagorka. Fico. Deformácia sa vyskytla aj pri čítaní názvu zastávky “Zaman – Forest National”, keď som to automaticky prečítala ako Zeman. Bavím sa na ujovi, ktorý v metre spieva po francúzsky pesničky z Repete alebo na mladom mužovi, ktorý si v autobuse púšťa z mobilu reggae a vykrikuje, že je Jean Claude Van Damme lebo aj on je Belgičan a to je cool!

Prichádzam na to, že cenový rozdiel medzi bio a nebio nemusí byť tak ohromne veľký, že Spotify je dobrá vec, že keď vidím žltý autobus Student agency v centre Bruseli, tak som na chvíľu zmätená z toho, kde sa nachádzam.

Nerozumiem sendvičovej kultúre. Skúšam pivá, kávy, hranolky avec sauce andalouse… Zajtra idem na trh. Dnes nerobím nič. Nič špeciálne.

Další příspěvky (nejen z Bruselu) sledujte na blogu autorky