I.

Kedy sú filmy pre deti kvalitné? Keď to povedia deti alebo dospelí? Ideálne keby sa o prepojilo. Lenže také filmy väčšinou nesú hanlivé označenie “rodinný film”. Avšak po správnosti by to malo byť tak, že film baví aj dospelého jedinca, nielen dieťa a naopak. Filmy pre deti a filmy o deťoch sú dve odlišné kategórie, ktoré niekedy mylne splývajú v jednu.

Po mojej účasti na filmovom festivale pre deti a mládež v bývalom Karl-Marx-Stadte som nad tým začala premýšľať viac a viac. Je hlúpe myslieť si, že filmovú produkciu pre deti zastupujú len veľké filmové štúdia v USA s krásnymi animáciami alebo že filmy pre deti musia byť za každú cenu mravne náučné. Nie nie. Je veľa rôznych prístupov. Koľko z nich sa však dostane na plátna kín v krajinách ako Slovensko alebo Česká republika? Začarovaný kruh i elipsa, ako by povedal Peťo Tázok.

Detská kinematografia je v našom geografickom pásme vnímaná ako podradná. Aspoň ja mám taký pocit. Pri tom napríklad v Dánsku (áno áno, viem, že to je iný svet!) majú pravidlo (neviem nakoľko písané a nakoľko nie), že každý režisér by mal natočiť film pre deti / mládež. Väčšina si vyberá mládež lebo k tomu majú vekovo bližšie, čo je vcelku logické. A tie filmy vôbec nie sú hlúpe, neurazia ani dospelého diváka.

Ďalšou vecou je vnímanie týchto filmov. Narazila som na to, že riaditeľovi festivalu sa jeden film, konkrétne tento,

veľmi pozdával, nakoľko film reaguje na súčasnú situáciu atď. Pre mňa to bolo 80 minútové (resp. 70 minútové lebo prvých 10 minút ešte pôsobilo ako tak zaujímavo) peklíčko. Ostala som však v kinosále lebo som veľmi zvedavá ako z toho režisér vykľučkuje, a ako celý príbeh ukončí. Márnosť nad márnosť! Všetko to záleží od vkusu, uhla pohľadu a aj backround-u. Samozrejme, ako vždy a všade. A práve preto by ma zaujímal backround organizátorov podobných festivalov, aby som si to mohla celé poskladať a možno aj lepšie pochopiť.

Zrejme sú kritéria na vnímanie filmov pre deti a mládež (to slovo zaváňa minulosťou) iné ako pre filmy určené dospelému publiku. Nielen, čo sa príbehu a spôsobu jeho podania týka, ale aj jeho technickej stránky – spôsobu snímania kamery, strih, hudba atď.

Najväčšia nevýhoda detských filmov na festivaloch pre mňa spočíva v simultánnom dabingu. Viem, že tam niet inej cesty a riešenia. No mňa, ako diváka zvyknutého na originálne znenie (či už s alebo bez tituliek), to veľmi rušilo vo vnímaní deja. Niekedy až tak, že som musela predčasne zo sály odísť i keď som film chcela vidieť. Ako napríklad britský film Spike Island. Počúvať nemecký hlas, inak sympatického muža, čítať anglické titulky a do toho vnímať ten manchesterský akcent v pozadí o 21:30, to už naozaj nešlo a bolo to podľa mňa aj úplne zbytočné.

II.

Diskusia s Ivanom Klímom v budove Stáleho zastúpenia ČR v EU, či ako presne sa to nazýva. Entrée bolo vskutku apokalyptické. Najprv nastala tma. Potom blikali všetky neónové lampy v miestnosti. K tomu všetkému sa pridala ohlušujúca spätná väzba z mikrofónov. Nedalo sa to zastaviť. Ľudia si zapchávali uši a sledovali, čo sa deje. Hystéria v ich očiach postupne narastala. Všetko to bolo, len kvôli tomu, aby mal autor dostatok svetla, čo sa asi po 5 minútach nakoniec podarilo.

Klíma prečítal kratučký fejtón z pred 20 rokov. Otázky. Prvá sa týkala jeho postoja k fialovému fuckerovi na Vltave. Jej pointou bolo získať názor, či ide o prejav dobrej alebo zlej demokracie. V ďalšej otázke padli výrazy ako neexistencia fyzických hraníc, existencia hraníc mentálnych, euroskepticizmus Čechov. V jednej z ďalších otázok sa pýtajúci pán opýtal Ivana Klímu, či by mohol objasniť vďaka komu (pozor, pozor, na to tieto dve slovíčka sa kládol veľký dôraz) sa počas komunizmu mohli v zahraničí vydávať knihy českých autorov. Správna odpoveď znie: vďaka diplomatom! Tak. Verím tomu, ostatne, keď to potvrdil aj Klíma, tak nemám dôvod neveriť. Avšak spôsob akým bola otázka položená a hlavne ten skrytý význam, ktorý spočíval v podtrhnutí dôležitosti diplomatov (čo nechcem nijak spochybňovať) zaváňal propagandou únie. Aspoň v mojich očiach, neviem ako to vnímali ostatní zúčastnení. Potom sa ozval “literárny barbar” (ako sa pán sám dobrovoľne označil a publikum sa slušne zasmialo) s otázkou, či by mu Klíma vedel odporučiť autorov, či autorky a ich knihy, ktoré by si mal prečítať. No a otázky sa presunuli do tejto roviny. Režim spisovateľa, literárna kritika, veľkosť nákladu, inšpirácia atď, atď. Potom Klíma, zrejme unavený, upozornil na to, že je už skoro 22:00, diskusia sa skončila a všetci sa pobrali domov.

Prechádzala som cez Rue Luxembourg. Vyzeralo to na veľkú party. Hudba, množstvo ľudí, víno a tanečky. Je štvrtok pre ľudí pracujúcich pre úniu piatkom, aby následne mohli toto mesto na víkend opustiť?

Text uveřejněný na blogu autorky