Rozhovor s Michaelou Materákovou uveřejněný v magazínu žena.sme.sk.

Jej dennou náplňou práce je vkladanie slov do úst Maslákovi či pani Nitschneiderovej. Áno, reč je o dennom seriáli Panelák.

V tíme Andyho Krausa pracujete piati. Ako vzniká Panelák, podieľate sa na jednej časti viacerí?

Väčšinou ešte pred začiatkom sezóny nahodí Andy spolu s dvoma kolegyňami dlhodobé linky, teda odkiaľ kam sa postavy posunú. Na základe nich sa rozpisujú takzvané storyliny, čo sú príbehy v konkrétnych častiach. Je to vlastne bodový scenár, v ktorom je napísané, kto sa s kým stretne a o čom sa rozpráva. Takýto storyline príde ku mne, aby som k nemu napísala dialógy. Keďže je nás päť, väčšinou každý pripravíme jeden dialógový scenár do týždňa.

Môžete aj vy ovplyvňovať a určovať, ako sa bude ďalej vyvíjať dej?
Ja píšem iba dialógy, netvorím príbehy. Ale, samozrejme, ak mám nejaký nápad, môžem napísať Andymu. Hlavné linky určuje viac-menej on, keby som však mala nejaký drobný nápad, môžem ho ponúknuť. Mojou úlohou je napísať dialógy zaujímavo, vymýšľam drobné motívy alebo pointy. Ale manévrovací priestor tam nie je až taký veľký. Na tvorbu nemáme veľa času, keďže ide o denný seriál, často sa to na nás valí, písanie scenára je hektické, je to vlastne remeselná práca.

Keď píšete dialógy viacerí, ako sa vám darí udržať rovnaký štýl vyjadrovania jednotlivých postáv?

Pracujeme na tom pomerne dlho stále tí istí, takže sme už zladení. Ja s Radkou a Broňou spolupracujeme na Paneláku takmer od začiatku, úplne prvé diely písal Andy sám, ale to sa nedá dlho zvládať bez pomoci, a neskôr sa k nám do tímu pridala Karolína. Okrem toho scenár ešte edituje po nás vždy Andy, aby zjednotil niektoré veci. Ale myslím si, že to už ani nie je potrebné. Keď si čítam scenáre, neviem rozoznať, kto čo písal. Takže zjavne sa nám darí držať si rovnaký štýl.

Menia vám herci často repliky?

Teraz sa mi zdá, že ani veľmi nie. Zrejme to závisí aj od režiséra, ako to ustráži. Samozrejme, že sú niektorí herci, ktorí si radi menia repliky, svoj text väčšinou nejako upgradujú alebo si vymyslia ďalšiu pointu. Napríklad Roman Luknár si zvykne svoje obrazy ešte vyšperkovať, v tomto sú výborní tiež René Štúr so Sväťom Malachovským, ktorí hrajú Gejzu a Imreho.

Zvyknete chodiť niekedy aj na natáčanie?

Nie, akurát úplne na začiatku som si bola pozrieť štúdiá, to ešte keď som začínala, ale tie sa odvtedy asi trikrát prerábali. Ani do produkcie nechodím, lebo zmluvy mi posielajú.

Takže vaša práca funguje hlavne cez počítač, to sa ani s hercami osobne nepoznáte?

Vôbec sa s nimi nepoznám. S produkciou komunikujem hlavne e-­mailmi, robím si doma svoju prácu pri počítači a som tak trochu od televízie odrezaná. Porady s naším tímom mávame v súčasnosti raz, dvakrát do roka.

Panelák sledujete zrejme povinne…

Áno, zvyknem pozerať na počítači naraz viac dielov z archívu. Je to dobré najmä preto, keď príde nová postava, aby som videla, ako ju herec hrá, potom ho viem lepšie vystihnúť. Niekedy však strácam prehľad, čo sa aktuálne vysiela, pretože my sme v písaní už veľmi ďaleko, momentálne pracujeme na častiach, ktoré sa budú robiť v decembri. To je však dobre, lebo keby sme nemali náskok, mohla by sa „vloudiť“ nejaká chybička. Na to sa snažím vždy dávať pozor, aby sa nevyskytla v deji nejaká nelogickosť, posuny v konaní postáv, napríklad, že niekto odišiel a zrazu je na scéne. Na to dohliadajú potom aj pri editovaní scenára Andy a kolegyňa Broňa. Ona vedie aj záznamy o všetkých postavách, ktoré sa kedy v Paneláku vyskytli, aby sme mohli prípadne dohľadať, čo sa kedy s ktorou stalo. To je pri seriáli, ktorý sa prehupol už cez tisícu časť, viac ako potrebné.

Keď pracujete len z domu, nechýba vám kontakt s okolím?

Chýba, niekedy mám pocit, že som úplný odľud (smiech). Myslím si, že možno by som nebola taká introvertka, keby som nemala túto prácu, zrejme by bol zo mňa iný človek. Niekedy sa cítim trochu zvláštne, idem do potravín a mám pocit, že sa neviem ani poriadne porozprávať s predavačkou. Okrem toho teraz bývame dosť od ruky, presťahovali sme sa z centra na perifériu, takže keď si predstavím, že musím cestovať pol hodiny, aby som sa s niekým mohla stretnúť v centre, veľmi sa mi nechce, je mi dobre doma. Na tejto práci sa mi však páči, že si viem zadeliť čas a môžem byť viac s rodinou. A nemusím riešiť žiadnych nepríjemných kolegov.

Ako sa vám darí pracovať doma popri malej dcérke?

Práve ona ma naučila väčšej disciplíne – keď je v škôlke, musím rýchlo pracovať. Fungujem teda ako bežne pracujúci človek, akurát nechodím do kancelárie, ale keď odvediem dieťa do škôlky, sadnem si k počítaču doma a píšem. Ale predtým, keď som ešte nebola mamou, bežne sa mi stávalo, že som spala do desiatej a postupne sa to tak posúvalo, že som sa posadila k počítaču o štvrtej a pracovala som do tretej v noci. Okrem toho, aj keď som mala menej práce, sadla som si k nej každý deň, hoci by bolo oveľa efektívnejšie, keby som písala naplno napríklad tri dni. Čím viac práce som mala, tým efektívnejšie som pracovala. Pre mňa sú jednoznačne najinšpirujúcejšie termíny (smiech). Písanie scenárov je veľmi príjemná práca, aj keď občas bolí. Dcérku mám teraz už tri týždne doma, lebo je chorá. Musím preto momentálne pracovať najmä po večeroch a cez víkendy. Partner má osemhodinový pracovný čas a voľné soboty a nedele, takže sa nevieme stretnúť, z čoho je nervózny. Prácu si jednoducho treba vedieť dobre zadeliť, ale s tým má problém asi každý, kto robí z domu.

Pokračování rozhovoru čtěte ZDE