Příspěvek z blogu Miroslava Vlčka.

Asi pre pól rokom som napísal článok, v ktorom som porovnával výskumnú univerzitu s univerzitou umeleckou. V článku som sa okrem iného venoval aj otázke času, ktorý človek strávi na jednotlivých školách. Na škole výskumnej strávi študent tak desať, maximálne dvadsať hodín týždenne, a keď patrí medzi tých svedomitých, tak rovnaký čas venuje samoštúdiu a príprave. Ak je to ale študent maximin, ako ho definuje profesor Možný, tak mu môže na niektorých odboroch stačiť aj desať hodín práce.

Na umeleckej škole človek v prípade silnejšieho týždňa strávi študent aj štyridsať hodín, a ak by chcel urobiť všetko maximálne svedomito, tak potrebuje ďalších štyridsať na prípravu. V prvom ročníku ale úspešne na svedomitosť rezignuje, a napriek tomu, že systém s obrovským množstvom povinných predmetov to nedovoľuje, začne niektoré predmety ignorovať, alebo si aspoň nájde spôsob, ako im venovať čo najmenej času. Zrátané a podčiarknuté, venuje škole štyridsať hodín ak je maximin, šesťdesiat, ak chce byť fakt svedomitý.

Na výskumných univerzitách ale niektorých študentov prokrastinácia časom prestane baviť a začnú mať výčitky z toho, že väčšinu dňa sa pozerajú na americké seriály. Nájdu si brigády, častokrát aj v odbore, ktorý študujú. Naplnia si životopis a prácu si nájdu relatívne rýchlo. (Ach, tá idylka, ktorú si nemôžem odpustiť.)

Na umeleckej univerzite to ale funguje inač. Ak pracujete päťdesiat hodín týždenne a zvyšok voľného času trávite s kamarátmi a vašimi životnými láskami, veľa času vám na prácu, či brigádu neostane. „To nevadí, veď v škole sa namakám dosť,“ poviete si, keď idete z piva so spolužiakmi o tretej ráno. Na tento komfort si rýchlo zvyknete, a po čase sa pristihnete, že ste za rok nenapísali nič, o čo by mohla mať verejnosť záujem, o potenciálnej možnosti váš text speňažiť ani nehovorím.

Do tohto stereotypu sa dostanete veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáte, a končíte štúdium. Pokiaľ ste sa vzťahom venovali tak, ako sa to o umelcoch hovorí, tak končíte nie len bez práce, ale aj bez stabilného partnera.

Áno, vskutku kataklizmický scenár. Ak odhliadneme od ohromnej redukcie faktov, ktorých som sa dopustil dochádzam k záveru, že niekedy nás práca nemusí priviesť k úspechu. Hlavne ak práca spočíva vo vysedávaní na pive a dúfaní, že zbierate inšpiráciu na oscarový scenár. Hold, mesiášom byť môžeš, ale Hrabala to z teba nerobí.