photoBlog, ktory si pamata vsetko. Blog, ktory je svedectvom o spanielskych realiach, ale aj o tom, co viedlo k tomu, ze som sa tu ocitla. Jednoducho, blog Bibiany dievciny a jej prihody a skusenosti.

Už je to nejaký ten piatok kedy som si uvedomila jednu závažnú vec. Som zmesou pováh a charakterov hlavných ženských postáv z telenoviel a úplne sa v nich vidím. Desivé lomené fascinujúce je, že navzdory tomu, že už je to hodná chvíľa, kedy som nejaký latinskoamerický počin tohto žánru videla, ešte stále u mňa ten pocit svojím spôsobom pretrváva.

Každý, kto sa aspoň raz v živote so mnou na túto tému bavil, vie, že som neskrývanou obdivovateľkou Eleny Olivaresovej z mexickej telenovelovej drámy Keď budeš moja. Na svete nie je veľa ľudí, ktorým by som ochotne a bez sprostých rečí vzdala hold a ak mám byť sexistická, genderovo nekorektná a feministicky provokujúca, žien v tejto kategórii jestvuje ešte menej. Napriek tomu sa ich zopár nájde. Napríklad, uznávam niekdajšiu somálsku modelku a bojovníčku proti ženskej obriezke Waris Dirie, americkú komičku židovského pôvodu a aktivistku v jednom Fran Drescher a božské adorácie prechovávam voči brilantnej Meryl Streep, o ktorej sa nedávno v detvianskom denníku objavili zaručene pravdivé svedectvá o tom, že si bola v tamojšom Tescu nakúpiť základné kozmetické potreby. Istú dobu sa tradovalo, že do košíka vložila i sieťku mandarínok, ale to už sú povery.

Sympatická mi bola aj Angelina Jolie, ale môj obdivný pohľad na ňu zaznamenal trhliny, keď som čítala článok o jej osemročnej dcére, ktorá sa nechala ostrihať na ježka a taktiež sa oslovovať John. Vtedy sa údajne božská Lara Croft nechala počuť, že dcérku podporuje v jej rozhodnutí a nič nenamieta voči jej eventuálnej zmene pohlavia. Seriózne. V tomto prípade mi neostáva nič iné než poďakovať mojim rodičom za to, že sa zdržali komentára, keď som sa v jedenástich premávala v zafúľanom drese Rivalda s futbalkou po ulici a miesto princezničkovských očných tieňov si na tvár nanášala vrstvy bahna, aby bolo maskovanie v teréne účinnejšie. Dnes som maximálne v pohode, tie tri vlasy na hlave mi dorástli do štandardnej ženskej dĺžky a už si dokonca dokážem aj rozopnúť gombík na rifliach s dlhými nechtami. Už si naozaj nedokážem predstaviť svoj život ako Bibián a som si tým skutočne istá. Dám ruku do ohňa, že aj dedička impéria Jolie-Pitt sa z toho raz vyspí a na túto svoju fázu bude spomínať akurát tak s nostalgickým úškrnom.

Iné som ale chcela. Teresa Suárez, ergo Paloma, ergo Elena Olivares, to sú tri mená jednej a tej istej ohromne ambicióznej zberačky, ktorá sa nedala zastrašiť trpkým osudom. Spolu s matkou Soledad si dlhé roky zarábali na živobytie na obrovských kávovníkových plantážach. I tak ich raz zavialo k rodine Sánchez-Serrano. Krásna bujarohrivá Teresa oberala kávové bôby jedna radosť a pritom si hlbokým hlasom nôtila pieseň Paloma negra. To neuniklo pozornému sluchu zdatného junáka Diega, ktorý bol v rámci hustoty prirodzeného vlákna umiestneného na lebečnej klenbe hlavy (v bežnej ľudskej reči – v rámci hustoty vlasov) podobne obdarený ako ona. Už na prvý posluch sa zamiloval a prvý pohľad jeho vášeň len a len umocnil. Spaľujúci oheň nenechal na seba dlho čakať a už onedlho absolvovali prvý styk pohlavný. Čo však čert nechcel a osobne sa domnievam, že ani Teresa vystupujúca pod nicknameom Paloma si to zrovna dvakrát nepriala, otehotnela. Sezóna však skončila a Diego toho času už poctivo zarezával na univerzite v Londýne. Odhodlaná Paloma si lámala hlavu ako sa za ním dostať, keď v tom ju oslovil agent modelingovej agentúry s prísľubom práce v Európe. Prikývla a odcestoval. O rok neskôr sa do Mexika vracia Diego a paralelne i Paloma poučená tvrdou skúsenosťou zo starého kontinentu, kde ju nútili venovať sa najstaršiemu remeslu na svete. Obaja sa hľadajú, no márne. Deprimovaný Palomou posadnutý Diego sa v snahe zabudnúť ožení s Berenice a z Palomy sa medzičasom vykľuje Elena Olivaresová. Tá začne úplne od píky, prenajme si s mamou malinský bytík a zamestná sa vo firme rodiny Sánchez Serrano, kde sa postupne vypracuje na expertku v danom obore. Časom sa odhalí, že sfalšovala údaje o sebe a nenásytný bratranec jej vyvoleného Fabián začne proti všetkým kuť pikle. A intrigy sa môžu začať. A taktiež aj séria vášnivých stretnutí hlavných protagonistov potužených tequilov. Tie mali vždy rovnaký scenár. Najprv sa pohádali a vyhodili si na oči aj to, čo sa nestalo, potom každý osve vydul fľašu tequily, snáď z päty vytiahli tóny Palomy Negry, pobili sa a napokon si to aj tak rozdali o najbližšiu palmu.

Príbeh je, samozrejme zamotanejší, ale jeho odkaz je jasný. Aj ženy bez zázemia to dokážu dotiahnuť ďaleko, neúnavne čeliť prekážkam a najmä inteligentne sa vynájsť v každej jednej situácii. A mimo iného, popri tom mať pekný vzťah so všade prítomnou materou.

Blahej pamäti som taktiež mala za ženský vzor Milagros z Divokého Anjela. Vďačím jej za veľa. Nielenže som sa naučila kopať penalty a pľuť do úctyhodnej diaľky, ale ešte som aj v peňaženke chvíľu nosila medailón panenky Márie Guadalupskej. Presne ako ona, akurát s tým rozdielom, že v našej famílii bol rodostrom vždy jasne definovaný. Milagros, familiárne zvaná Mili, nebula o nič menej hustá ako Paloma, v ktorej sú tri osoby. Bola to svojrázna sirota žijúca v kláštore, ktorá milovala futbal. Nezanedbateľnú éru svojho života bola vyložene chlapčenská a náležite tomu sa aj obliekala. Roztrhané rifle, mikina okolo pása, unisex tričko a červená šiltovka na hlave. Čistá ulica, brácho, chápeš? S ničím sa nemaznala, bola akčná, priama, drzá, no zároveň milá a férová. Avšak aj na roztomilé rebelky občas pride mráz a tak sa stalo, že ju v osemnástich z kláštora vykázali a poslali ju pracovať ako slúžku k rodine Di Carlo. Tam mala za úlohu predovšetkým venovať sa štýlovej babičke, z ktorej sa neskôr vykľula jej vlastná babička! A z jej pána Federica jej otec! A čo je najhoršie, z jej životnej lásky Iva jej brat! Chvalabohu, že žiaľbohu existuje nevera, lebo z Iva sa zase vykľul nemanželský syn. A nevlastní súrodenci sa už v Argentíne evidentne brat môžu, takže v cajku. Ale nie, že si zase budete myslieť, že mala na ružiach ustlané. To nemala ani samotná Rosalinda a to sa hovorí, že nomen omen.

Více a stále více na:
Blog Bibiány Rybárové z jejího erasmovského pobytu ve Španělsku.