Analýzy

(Tento príspevok je venovaný všetkým tretiakom, ktorí tvrdili, že pán profesor Švanda dáva prvákom len Céčka… nedáva: A/93 ; )

Moja analýza Bergmanovho filmu Náruživosť (En Passion, 1969) na hodinu “Typologie filmové tvorby” pána profesora Švandy. Zaoberám sa v nej najmä použitím pre Bergmana netypických formálnych aj obsahových prvkov v kontexte jeho tvorby. Pôvodné zadanie boli 3 normostránky a keďže som to rozpísal na 11, bál som sa, či to je ešte prijateľné a niektorými témami som sa nezaoberal do tej miery, do akej by si to zaslúžili (a niektorými vôbec). Náruživosť je napríklad krásnym príkladom postmoderného filmu, bohužiaľ témy postmoderny sa dotýkam len v závere – v eseji chýba najmä poriadna analýza vzťahu medzi syžetom a fabulou snímku. Preto niektorá moja argumentácia pôsobí nedostatočným dojmom, za čo sa chcem ospravedlniť.

Rád by som upozornil, že sa jedná o analýzu a nie o kritiku, takže v práci je prezradená pointa snímku a tiež sú obsiahnuté niektoré moje subjektívne interpretácie.

Kompletný text je na stiahnutie tu (v .pdf): Marek Urban – Náruživosť (analýza)

Úryvky:

Všade okolo sú lesy. Na strechu lezie blonďavý vysoký muž s plechovým vedrom plným malty. Neosobný hlas rozprávača nás informuje, že strecha zateká. Muž kladie na strechu šindle, v čom sa ozve znepokojené zvonenie zvoncov stáda oviec, ktoré máme možnosť vzápätí vidieť na vlastné oči. Ovce behajú splašené, ale až keď nám kamera ukáže Slnko, zvláštne roztrojené, ako samo od seba zmizne, chápeme. Lepšie povedané, nechápeme. A tak začína Náruživosť, tridsiaty siedmy film režiséra a scenáristu Ingmara Bergmana. (…)

(…) Bergman ako divadelný režisér a scenárista neposúva dej filmovo, všetko sa odohráva cez repliky postáv. Vzniká tak efekt „hovoriacich hláv“, kde postavy sami nič nekonajú, len stoja a rozprávajú. (more…)